Róbert Fico nemá morálne právo zúčastniť sa pohrebu prvého prezidenta Michala Kováča.

Stratili sme dôstojnosť. Hneď na samom začiatku „revolúcie“. Bez nátlaku, bez prítomnosti neskôr zasievaného strachu i nepoznaného násilia, bez najmenšieho dôvodu a najväčšej ľahostajnosti. Bolo málo šľachetných, aby za zbabelých hájili dobrú povesť štátu o zrod jeho nových zásad, štátu, ktorý sa mal ujať záujmov národa i národnosti.

Nie záujmov „kapitálotvornej slovenskej skupinky“, nie záujmov vagabundov a mafiánov.

Viac ako štvrťstoročie iba táraniny, tupé a demagogické reči. Klamstvá, lží a podvody, krádeže či lúpežníctvo tých, čo uzurpovali štát.

“Spájali nás vynikajúce medziľudské vzťahy – profesionálne i osobné“. Klame smrti do oči ten, čo dávno prekonal svet zneužitej moci zasiaty Vladimírom Mečiarom.

Róbert Fico k neživému Michalovi Kováčovi, ktorého posolstvo z marca 1994 pred pár dňami nezomrelo s ním.

„Moc sa musí legitimovať nielen právne, ale aj eticky“. Odkázal muž odvahy, Michal Kováč, mocipánovi Mečiarovi.

O sedem mesiacov neskôr aj tu sedel v parlamente ten istý poslanec Fico. Ako jediný opozičný, aby dal rýchlo zabudnúť na odvážne slová Michala Kováča.

Ako jediný opozičný poslanec, aby v povestnej „Noci dlhých nožov a skrátenej demokracie“, zasadol ako spolujazdec na povestný valec zo Zlatej Idky a pripravoval sa na svojich 10 rokov, na tisícky nocí Dlhých prstov.

Vladimír Mečiar sa zabezpečil. Aj pred spravodlivosťou.

Amnestiami, ktoré udelil predovšetkým sebe.

Amnestiami, právnym suterénom, ako ich nazval právnik Fico, aby ubezpečil svojich mecenášov, že sú nezrušiteľné.

Sedem krát mal parlament za šestnásť rokov návrh na zrušenie amnestie na rokovacom stole.

Sedem krát to bol ten Róbert Fico, ktorý sa dnes, v tvári tvár smrti. dovoláva „vynikajúcich profesionálnych“ vzťahov s mužom odvahy. Michalom Kováčom.

Sedem krát poslanci za Smer-SD na jeho príkaz, zahlasovali proti zrušeniu Mečiarových amnestií.

Po parlamentných voľbách roku 1998 to boli občania, ktorí poslali Vladimíra Mečiara mimo moci.

Po parlamentných voľbách roku 2002 to boli občania, ktorí odmietli aj jeho učňa, Róberta Fica.

Bol to Róbert Fico, ktorý sa dnes hlási k moci právnej a etickej definovanej Michalom Kováčom, aby dal zabudnúť na rok 2006.

Na čas, kedy do vlády povolal Vladimíra Mečiara a jeho HZDS.

Bol to Róbert Fico, ktorá namiesto zrušenia amnestií, rehabilitoval konštruktéra noci dlhých nožov a skrátenej demokracie a pošpinil tak moment, ktorým Michal Kováč vrátil ľuďom odvahu a štát do európskeho spoločenstva.

Bol to neprávny štát Róberta Dica a jeho justícia, ktorá sa nehanbila vyniesť rozsudok, aby sa obeť , Michal Kováč, ospravedlnila podnes podozrivému Ivanovi Lexovi.

Už raz, v januári tohto roku, komunista Róbert Fico pochopil a na pohreb Antona Srholca, poslal iného komunistu.

Vladimíra Fajča.

Aj ten pochopil, že ho na rozlúčke s Mužom odvahy sveta duchovného, nečaká nič iné, ako opovrhnutie a nedoniesol veniec predsedu Smer-SD.

Michal Kováč zomrel ako statočný muž.

My, pozostalí, ktorí si  ctíme nielen právny štát a etický obsah politiky, by sme sa mali usilovať o odvahu statočne žiť.

Na pohreb Michala Kováča pôjdem, pretože mi svojim postojom zachránil holý život.

Pôjdem sa pokloniť jeho pamiatke, lebo bol prvý a možno posledný, ktorý sa nebál pomenovať problém zneužívanej moci Vladimírom Mečiarom.

No pôjdem aj protestovať.

Proti prítomnosti nemorálneho komunistu Róberta Fica na štátnom pohrebe.

Spravodlivosť, ako zapálená sviečka všetkým obetiam Vladimíra Mečiara, si žiada, aby ľudia zabránili zneucteniu pamiatky Michala Kováča.

 

Foto © sme.sk

 

Kto ste Vy pán Varga, že si uzurpujete právo súdiť?! Z času na čas si prečítam Vaše články, ktoré sú popretkávané žlčou, Hoď kameňom ak si bez viny! Nie so ani volič a ani priaznivec Fica, ale kádrovať ľudí sa neopovážim. Preto sa kroťte a vyjadrujte sa ako Homo sapiens a nie ako Homo primitívus.